CISÁROVNA ALŽBETA KRISTÍNA – milá, milovaná a milujúca manželka i miestodržiteľka v Španielsku

Keď sa od manželky cisára Jozefa I. cisárovnej Amálie Vilhelmíny nedalo čakať narodenie ďalšieho potomka – následníka trónu, pretože bola nakazená pohlavnou chorobou od samotného cisára Jozefa, vo Viedni začali uvažovať o svadbe Jozefovho mladšieho brata Karola. Do úvahy pripadalo niekoľko šľachtičien. Z nich sa napokon rozhodli pre Alžbetu Kristínu z Brunšviku-Wolfenbüttelu. Jej starý otec bol spočiatku prívržencom francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV., ale potom sa rozhodol pre stranu Habsburgovcov. Alžbete Kristíne sa dostalo dôkladného vzdelania. Ovládala niekoľko jazykov – taliansky, španielsky, francúzsky. Skôr ako sa vydala za Habsburga, musela ako protestantka konvertovať na katolícku vieru.

Akonáhle bola svadba dohodnutá, poslal arcivojvoda Karol do Wolfenbüttelu svojho osobného spovedníka Plöcknera, aby budúcu cisárovnu oboznámil so základmi katolíckej viery. Teologická výuka prebiehala od 4. novembra do 10. decembra 1706. Na jej konci zložila Alžbeta Kristína špeciálne pre tento účel sformulované vyznanie viery. 6. januára sa prvýkrát zúčastnila na katolíckej svätej omši. Deň konverzie sa uskutočnil 1. mája 1707 počas omše, ktorú celebroval mohučský arcibiskup. Alžbeta Kristína prečítala tridentské vyznanie viery a následne ho podpísala. Potom zložila prísahu. Obe ruky kládla na evanjelium sv. Jána. Potom ju arcibiskup oslobodil od cenzúr a exkomunikácie katolíckej cirkvi a nakoniec ju požehnal.

17. júla 1707 španielsky kráľ Karol oficiálne požiadal Alžbetu Kristínu o ruku. Manželstvo bolo uzatvorené per procurationem vo Viedni 23. januára 1708. K oltáru ju priviedol Karolov starší brat cisár Jozef, ktorý za neho zložil sľub vernosti a odovzdal jej manželskú obrúčku.

Karol sa s manželkou stretol a prvýkrát videl až po pol roku, keď za ním pricestovala do Španielska. 1. septembra 1708 nová španielska kráľovná pricestovala do Barcelony v nádhernom koči ťahanom ôsmymi bielymi koňmi. Karol jej vyšiel naproti na andalúzskom koni, v slávnostnom šate, na ktorom sa skvel Rád Zlatého rúna a na hlave klobúk ozdobený diamantami. Spočiatku mal veľké obavy, či katolícki Španieli prijmú za svoju kráľovnú konvertitku  z protestantizmu. Ľud ju však prijal priateľsky a Karol dokázal veľkolepými svadobnými obradmi zmysel pre barokovú reprezentáciu.

V kostole Santa Maria de la Mar Karol s Alžbetou Kristínou dostali slávnostné požehnanie. Pri tejto príležitosti bolo Johannom Fuxom zložené slávnostné Te Deum, ktoré sa hralo ešte dvakrát: pri narodení ich jediného syna Leopolda Jána Jozefa (1716) a pri svadbe ich dcéry Márie Terézie s Františkom Štefanom Lotrinským (1736).

Karol si po prvom stretnutí s Alžbetou Kristínou zapísal do denníka: „Kráľovná je veľmi pekná, som celkom spokojný“ a o pár dní na to „kráľovná je v noci celkom milá.“ Milou, milovanou i milujúcou mu zostala až do konca života.

27. októbra 1711 Karol tajne opustil Barcelonu, aby vo Frankfurte prevzal cisársku korunu. Nehodlal sa vzdať svojho dedičstva v Španielsku a preto tam zanechal svoju manželku, ktorú ustanovil za miestodržiteľku. Na čelo vojska menoval Starhemberga.

Karolove plány získať Španielsko a potom prípadne udržať si Katalánsko stroskotali a preto povolal svoju manželku Alžbetu Kristínu z Barcelony domov. Do Viedne prišla 13. júla 1713.

6. marca 1714 sa vojna o španielske dedičstvo skončila. Cisár Karol podpísal s Francúzskom mier. Španielsku korunu prenechal Filipovi V. – vnukovi francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. Ako kompenzáciu dostal španielske územia: Milánsko, Neapolské kráľovstvo, Sardíniu, časť Toskánska a Španielske Holandsko (zhruba dnešné Belgicko).

18. októbra 1714 nechal Karol svoju milovanú manželku Alžbetu Kristínu korunovať za uhorskú kráľovnú v Bratislave. Dátum jej korunovácie sa presunul na jeseň, pretože Bratislava sa ešte v lete spamätávala z morovej epidémie. Korunu svätého Štefana jej na pravé plece položil ostrihomský arcibiskup Kristián August.

Alžbeta Kristína sa do politiky príliš nemiešala. Nemala veľký vplyv. Ten sa usilovala získať po smrti baróna Althana, Karolovho blízskeho priateľa ešte z čias bojov o španielsky trón. Pokúsila sa stať manželovou radkyňou, ale neúspešne. Keď išlo o politiku, tvrdohlavý cisár Karol nestrpel vedľa seba nikoho s výnimkou princa Eugena.