TRNAVA - slobodné kráľovské mesto 1238

Je erb Trnavy vyjadrením byzantského pôvodu kráľovnej Konštancie?

Mnohí videli historický veľkofilm Kráľovstvo nebeské. Rytier Renaud de Châtillon vyprovokoval pre svojho jeruzalemského kráľa vojnu so sultánom Saladínom. V bitke pri Hatine v roku 1178 bolo jeruzalemské vojsko zničené a následne bol Jeruzalem dobytý. A tu sa začíname dotýkať histórie Trnavy. Ako? Najstaršia dcéra rytiera provokatéra Renauda de Châtillon Agnesa sa stala uhorskou kráľovnou, vydala sa za uhorského kráľa Belu III. a z ich manželstva sa narodila princezná Konštancia. Meno dostala po svojej starej mame, kňažnej z Antiochie. Pri svadbe za českého kráľa Přemysla Otakara I. jej otec Bela III. daroval do vena rozsiahle územia medzi Malými Karpatami a Váhom, súčasťou ktorých boli aj prosperujúce trnavské osady.

Svadba sa konala v roku 1199. Ako česká kráľovná tieto trnavské osady významne podporovala - s jej menom sa spája prvá fáza výstavby hradieb v Trnave. Vďaka tomuto personálnemu prepojeniu medzi českým a uhorským kráľovstvom cez osobu samotnej kráľovnej Konštancie sa trnavské osady stali významným obchodným centrom na českej obchodnej ceste a otvorili cestu Uhorska so západnou Európou. Po smrti jej manžela nasledujúci uhorský kráľ – jej synovec Bela IV., niekedy po roku 1235, odkúpil jej veno a o tri roky udelil trnavským osadám mestské práva. Trnava sa stala najstarším slobodným kráľovským mestom na Slovensku. Byzantské korene kráľovnej Konštancie môžeme vidieť aj v mestskom znaku Trnavy.

Nevieme, či sa Konštancia osobne podieľala pri jeho vzniku. V každom prípade je trnavský erb veľmi zaujímavý. Vymyká sa z radu erbov slovenských miest. V centre je hlava Ježiša Krista – ústredný motív byzantského cisárstva. Podľa biskupa Eusebia z palestínskej Kaisareie (275-339), ktorý je považovaný za otca cirkevných dejín, je cisár na zemi zástupcom Krista, ktorý mu odovzdal svetskú moc a apoštolom odovzdal duchovnú moc a z nich prešla na cirkevnú hierarchiu. Byzantská ríša je tak obrazom kráľovstva nebeského.

A cisár ako zástupca Boha na zemi musí vo svojom vládnutí napodobňovať Božie riadenie sveta. Byzantský cisár pritom nepodliehal svetským a ani cirkevným zákonom, pretože on sám bol živým zákonom. Mesto Trnava takto dostalo do svojho erbu ústredný motív byzantskej ideológie a štátneho práva ako vyjadrenie svojho slobodného postavenia a výlučnej zodpovednosti jedine osobe uhorského kráľa. Byzantský vplyv je ešte viac vidieť na životných osudoch rodičov kráľovnej Konštancie. Jej matka vyrastala v Konštantinopole, bola nevlastná sestra manželky byzantského cisára Manuela. Zaujímavé sú aj osudy jej otca – Bela bol poslaný do Konštantinopolu na výchovu, neskôr bol oficiálne menovaný za následníka byzantského trónu, bol mu udelený titul Alexios (Obranca) a následne sa oženil s Manuelovou dcérou Máriou. Keď sa cisárovi Manuelovi narodil dedič, tento titul mu bol odňatý, manželstvo bolo anulované a za manželku mu bola vybratá už spomenutá antiochijská kňažná Agnesa.

Keď sa uprázdnil uhorský trón po smrti jeho brata Štefana, spolu s manželkou sa vydali do Uhorska. Osoba Ježiša Krista je v trnavskom erbe ďalej zvýraznená gréckymi písmenami Α a Ω, čo znamená, že Ježiš Kristus je Začiatok ako prvé písmeno A a Koniec ako posledné písmeno Ω v gréckej abecede. Ako Prvý, od ktorého všetko pochádza, a Posledný, ktorému sa všetko bude zodpovedať. Ďalej je osoba Ježiša Krista vyjadrená gréckymi písmenami I a X, čo v grečtine znamená Iesus Christos. Kráľovná Konštancia zamerala svoj život na Ježiša Krista. Do nebeského kráľovstva doputovala v roku 1240 v cisterciátskom kláštore Porta Coeli (Brána nebeská) v Předklášteří u Tišnova na Morave, ktorý sama založila. Jej duchovný testament sa zhmotnil do mestského erbu najstaršieho slobodného kráľovského mesta na Slovensku – Trnavy.

Farský kostol v Trnave je zasvätený sv. Mikulášovi, jednému z najpopularnejších byzantských svätcov.

Autor textu: Miroslav Vetrík

 

Najkrajší ranobarokový oltár na Slovensku alebo potrebuje Slovensko politikov ako bol Ján Krstiteľ?

Hlavný ranobarokový oltár univerzit­ného kostola Jána Krstiteľa patrí medzi skvosty výtvarného umenia v Európe. Keď budete mať možnosť navštíviť najstaršie slobodné kráľovské mesto Trnavu a druhé najstaršie v Uhorsku, vojdite do kated­rálneho chrámu trnavskej arcidiecézy. Sadnite si do lavice pred oltár a všímajte si jeho časti. Keď vás niečo zaujme, ostaňte pritom dovtedy, kým vás to bude napĺňať. Skúste to precítiť. Dnešní ľudia sú pohltení informá­ciami a vedomosťami, ale vnútorne prázdni. Človeka viac naplní jedna vec, ktorú „intelektuálne a emočne prežuje“, ako množstvo informácií, ktoré ho pohltia.

Mimochodom, to je skúsenosť jedného človeka, kto­rého socha sa nachádza aj na na­šom oltári – Ignác z Loyoly – za­kladateľ jezuitského rádu (druhý zľava v druhom rade zhora). Aj on prežil istý čas v ústraní, podobne ako hlavná postava oltára Ján Krs­titeľ, ktorý už v detstve odišiel na púšť. Obidvaja tento čas využili, aby našli seba, svoje poslanie, aby si sformulovali myšlienky a zodpo­vedali si základné existenčné otáz­ky. A keď sa našli, začali konať. Preženiem, „vstúpili do politiky“. Začali sa zaujímať o veci verejné a v rozsahu svojich možností začali pozi­tívne ovplyvňovať desiatky, stovky, ba až tisíce ľudí.

Ich slová mali váhu a hĺb­ku, pretože boli premeditované a stál za nimi príklad ich života. To väčšine na­šich politikov chýba. Ich slová sú prázd­ne ako jesenné lístie, ktoré odpadlo zo stromu. Už nie je pripevnené ku kmeňu, už letí tam, kde fúka vietor všeobecnej verejnej mienky. Ale vráťme sa k oltáru. Ten, kto ho naprojektoval, ten videl sú­vislosti medzi jednotlivými sochami a osobou Jána Krstiteľa. Svätcov nevyťa­hoval z klobúka. S najväčšou pravdepo­dobnosťou to bol jezuitský páter Juraj Forró, ktorý bol rektorom univerzity v rokoch 1637-1640, presne v rokoch, kedy sa uvedený oltár staval. Mal svoje dôvody - osobné, spoločenské i politic­ké (napr. sochy uhorských kráľov – sv. Štefan, sv. Ladislav).

Na oltári nesmel chýbať erb hlavného donora chrámu - uhorského palatína Mikuláša Ester­háziho z Galanty, ktorý je pochovaný v kryptách kostola. Ale vráťme sa k Jáno­vi Krstiteľovi. V evanjeliách sú zazna­menané jeho slová k zástupom, ktoré prichádzali za ním do púšte: „Kto má dvoje šiat, nech dá jedny tomu, čo nemá nijaké, a kto má jedlo, nech urobí po­dobne.“ Mýtnikom hovoril: „Nevymá­hajte viac, ako vám určili.“ A vojakom: „Nikoho netrápte, nikomu nekrivdite a buďte spokojní so svojím žoldom.“ Jas­ný sociálny program, ku ktorému by sme sa mali prihlásiť. Na dnešnú dobu by sa to mohlo preformulovať: Podeliť sa o šaty znamená byť otvorený pre po­treby druhých. Dať ľuďom jedlo znamená dať ľuďom prácu a vy­tvoriť lepšie podmienky pre vznik nových pracovných príležitostí. Mýtnikov dnes nájdeme na mi­nisterstve financií: Nevyberajte od ľudí viac, ako je potrebné na zák­ladné fungovanie štátu. Ak k da­niam pridáme aj odvody, tak 48% nášho príjmu odvádzame našim novodobým mýtnikom. A čo za to máme? Aké je naše zdravotníctvo, školstvo, súdnictvo...? A posled­ný apel na silové rezorty, predo­všetkým na ministerstvo vnútra: Netrápte a nekrivdite. Buďte na strane slušných ľudí. Teraz, keď si všetci uťahujú opasky, buďte spo­kojní so svojou mzdou. Vzdajte sa výsluhových dôchodkov po 15 ro­koch služby!

Ján Krstiteľ bol hlboký človek. Jeho slová mali váhu. Za svojimi slovami si stál, aj keď musel mnohé vytrpieť. Svoju silu čerpal vo vzťahu k Bohu. Ako to však v politike býva, vždy sa nájde nejaký aj banálny dôvod, ako nepríjemného protivníka odstaviť. A takto skončil aj Ján Krstiteľ, jeho hlava skončila na mise tanečnice starovekého Let´s dance. Smutná story, ale len pre tých, čo vidia život ako úsečku a nie ako polpriamku. Ak sa má vrátiť dôvery­hodnosť do politiky, naši politici by sa mali viac inšpirovať Jánom Krstiteľom.

Autor textu: Miroslav Vetrík

 

Na Božie zavolanie sa chcel pripraviť v Trnave

Na Božie volanie odišielz tohto sveta jedenásteho dňa v mesiaci september. Po jeho skone vypukol v krajine veľký žiaľ, naskutku všetci oplakávali jeho smrť. Panoval štyridsaťjeden rokov a dvadsaťdva dní. Na Božie zavolanie sa pripravil. Utiahol sa od ľudského virvaru a zvolil si život plný rozjímania, aby sa mohol horlivejšie a nábožnejšie venovať zbožným skutkom a modlitbám. A v nich aj vytrval. Lebo všetko telesné je ako vyschnutá tráva a každá žiadostivosť tela ako vyschnutý kvet rastliny.

Na vrchole svojho panovania, ktoré mu vzhľadom na pôvod prináležalo, upriamil svoje túžby a predsavzatia na nasledovanie ciest svätých kráľov i svojho otca, ktorí sa naplno a vzorne vzmáhali v horlivosti vo viere, v kresťanskom náboženstve, aby aj on v tomto duchu zachoval svoje krajiny, územia a jemu podriadené národy v ich slobodách, obyčajách a zákonoch a v dobrom mieri a pokoji. Celé svoje šťastie zakladal na Bohu, od ktorého pochádza všetko dobro, a preto panovanie a starosti kraľovania zveril jemu. Netúžil vládnuť podľa ľubovôle a svojho želania. Ako strážca spravodlivosti nechcel nič podnikať neuvážene a v rozpore so zákonom, lebo pri správe krajiny bude vtedy prekvitať výsledok úsilia a vladárska múdrosť, ak sa bude čo najsvedomitejšie dbať na rozvážnosť a zákon. Takto sa autor Dubnickej kroniky vyjadril o posledných dňoch jedného z najvplyvnejších uhorských kráľov - Ľudovíta z rodu Anjou. História mu pričlenila i prívlastok Veľký.

Počas svojej vlády takmer neustále bojoval. Proti Litovcom, Tatárom, Benátkam. Viedol vojenské výpravy do Neapola, Bulharska, Valašska. Rozšíril Uhorsko opäť o Dalmáciu a ku koncu života sa stal aj poľským kráľom. Zakladal kláštory. V roku 1377 bol na jeho popud založený kláštor paulínov v Marianke pri Bratislave. S ním je spojené i založenie prvej univerzity v Uhorsku v Päťkostolí (dnešné Pécs) v roku 1367.

Ľudovít Veľký z rodu Anjou zomrel vo svojom kráľovskom meste Trnave, ktoré si veľmi obľúbil a kde vlastne aj chcel zomrieť. Svedčí o tom aj jeho vyhlásenie po ukončení uhorsko-poľských rokovaní v roku 1382, kde sa vyjadril, že chce ísť do Trnavy pripraviť sa na smrť. S Trnavou ho spájali mnohé pekné spomienky. Tu sa v roku 1360 stretol s českým kráľom a nemeckým cisárom Karolom IV. a uzavreli priateľskú dohodu o spolupráci. 8. decembra roku 1377 sa v Trnave uskutočnili slávnostné zásnuby jeho dcéry Márie so Žigmundom Luxemburským, synom Karola IV. Spolu s Máriou mal Žigmund dostať aj poľskú korunu. Ľudovít Veľký zomrel údajne na príznaky malomocenstva v kúrii, ktorá sa nachádzala v priestore dnešnej pošty na Trojičnom námestí. Mŕtve telo Ľudovíta Veľkého previezli z Trnavy do Stoličného Belehradu, kde ho 16. septembra pochovali v kaplnke, ktorú dal postaviť on sám vedľa kostola Panny Márie, patriaceho združenej kapitule. V nasledujúci deň korunovali jeho desaťročnú dcéru ako uhorskú kráľovnú Máriu I.

Autor textu: Miroslav Vetrík

 

Hrdinovia bitky pri Vozokanoch sú pochovaní v Trnave

Vyše 150 rokov bolo Slovensko nárazníkovou zónou expanzívnej Osmanskej ríše. Bolo to obdobie sĺz a utrpenia nášho ľudu. Časť územia Slovenska sa stala súčasťou Osmanskej ríše. No najťažší údel prežívali ľudia žijúci na pohraničí. Museli platiť dane na obidve strany: aj Turkom, aj cisárovi. Najhoršie bolo, že aj v čase uzavretého mieru Turci robili výpady na Slovensko. Potrebovali sa hlavne zabezpečiť na zimu.

Tak tomu bolo aj v auguste roku 1652, kedy sa končil zber úrody. 4600 Turkov pod vedením vezíra Kara Mustafu, kapitána ostrihomskej posádky s posilou podmanených obyvateľov Ostrihomu, Párkáňu, Budína, Pešti, Székesfehérváru, Egeru a Szolnoku sa vydali rabovať do horného Uhorska. Prekročili Dunaj, pravdepodobne niekde pri Ostrihome, a vydali sa smerom na pevnosť Nové Zámky. Veliteľ obrany banských miest a Pohronia gróf Adam Forgáč za pomoci nemeckých mušketierov a uhorských hajdúchov ich útok na pevnosť odrazil. No na otvorený boj za hradbami nemal primerane veľkú armádu. Zo strany Turkov to bol však iba zastierací manéver. Vydali sa na sever a rabovali popri rieke Nitra. Pri Vrábľoch Turci porazili jednotky grófa Mikuláša Nadaného, prekročili most cez Žitavu a rabovali popri rieke cez Topoľčianky až k Oslanom. Ďalej do hôr sa už nepustili a s veľkou korisťou okolo 2000 kusov dobytka a 150 zajatcov, ktorých vliekli do otroctva, sa chceli vrátiť späť do Ostrihomu. Adam Forgáč takýto postup predpokladal. Na pomoc povolal posádky z okolitých protitureckých pevností Levíc a Vrábľov a požiadal o pomoc i šľachtickú rodinu Esterházi. Viacerí jej členovia sa pridali. Konkrétne Ladislav, František, Tomáš, Gašpar, Ján, Žigmund, Mikuláš a Alexander spolu s posádkami zo vzdialenejších hradov Balažské Ďarmoty (Balassagyarmat) a Pápa. Zhromaždené 1300 členné kresťanské vojsko si pri Veľkých Vozokanoch postavilo provizórnu vozovú hradbu a čakalo na príchod z plienenia vracajúcich sa Turkov.

26. augusta Turci zbadali zmobilizované kresťanské vojsko. Ulúpenú korisť zanechali v Tesároch a ešte v ten večer zaútočili na vozovú hradbu. V neľútostnom boji padli 4 členovia magnátskej rodiny Esterháziovcov. Ladislav Esteházi, syn uhorského palatína Mikuláša Esterháziho, vykrvácal z dvadsiatich štyroch rezných rán pri snahe oslobodiť zajatých kresťanov väznených v neďalekých Tesároch. Jeho kôň v boji zakopol a on spadol. Vzápätí sa na neho vrhol celý turecký oddiel. Františkovi Esterházimu, ktorý sa narodil v Bratislave v roku 1617, v boji odťali hlavu. Gašpar Esterházi velil oddielu, ktorý pripravoval ochranný val. Počas prerazenia jeho vojenskej jazdy mu Turci dobodali telo a vykrvácal. Mal 24 rokov. Tomáša Esterháziho – vicekapitána levického hradu zabili guľky z pušiek. Zomrel ako 27-ročný.

Boj prebiehal, až kým nebola úplná tma. Skoro ráno Turci opäť zaútočili na kresťanských obrancov. Výsledok boja však ovplyvnil obyvateľov 16 okolitých dedín, ktorých velitelia kresťanského vojska zavolali na pomoc. Sedliaci vyzbrojení kosami, vidlami a sekerami sa vrhli na zadný turecký voj a spôsobili v tureckom vojsku veľký chaos. Turci, prekvapení z tohto útoku, sa dali na útek. V boji padlo 800 Turkov a okolo 130 kresťanov a bolo oslobodených 150 zajatcov.

Všetci štyria Esterháziovci boli slávnostne pochovaní v univerzitnom kostole v Trnave 26. novembra 1652. Veľkolepého pohrebu sa zúčastnili najvýznamnejší predstavitelia kráľovstva. Smútočný sprievod sa zhromaždil pri východnej bráne mesta. Odtiaľ za zvukov bubnov sa vydal k univerzitnému Chrámu sv. Jána Krstiteľa. Za vedúcim sprievodu nasledovali stovky jazdcov z hradov Esterháziovcov, zástupcovia šľachty, stolíc a miest. Za nimi kráčala Trnavská univerzita, mariánska kongregácia a trnavská mestská rada. Za dvanástimi trubačmi v červených rúchach niesli vojaci zbrane, vyznamenania a rôzne hodnosti padlých Esterháziovcov. Za nimi išli symbolicky neosedlané štyri kone pokryté až po zem červeným súknom a štyri rakvy takisto pokryté červeným súknom.

Autor textu: Miroslav Vetrík