Blahoslavený kapucín Marco z Aviana

pápežský legát v službe kresťanskej identity Európy

Narodil sa 17. novembra 1631 v talianskom Aviane neďaleko Udine. Pri krste dostal meno Carlo Domenico. V trinástich rokoch ho rodičia poslali do jezuitského internátneho gymnázia v Gorizii. Tam sa jedného dňa náhle rozhodol odísť k Turkom šíriť kresťanstvo. Po dvoch dňoch pešieho putovania vyčerpaný zabúchal na dvere kapucínskeho kláštora. Po prekonaní krízy si uvedomil, že jeho povolanie je byť rehoľníkom. Kapucínsky habit prijal 21. novembra 1648 a zvolil si meno Marek. Po štúdiách 18. septembra 1655 bol vysvätený za kňaza.

Nevynikal výrečnosťou, ale pri jeho príhovoroch a požehnaniach sa začali diať zázračné znamenia. Stal sa žiadaný a vyhľadávaný. V Nemecku žiadali 4 roky pápeža a predstaveného kapucínov, aby k ním Marco mohol prísť. Odmietali: „Páter nerozumie po nemecky!“

Napokon v máji 1680 prišiel Marco do Tirolska na pozvanie vojvodu Karola Lotrinského, ktorý bol miestodržiteľ Tirolska. Marcovmu požehnaniu na diaľku totiž pripisoval zásluhu, že sa mu narodil dlho očakávaný syn. Vďaka požehnaniu v Innsbrucku ho vyliečil aj z bolesti nohy. Dokumenty prinášajú mnohé správy o zázračných vyliečeniach. Marco kázal po taliansky s nemeckými vsuvkami – ľud po ňom opakoval, vykrikoval, plakal. Napriek cudzej reči ľudia chápali jeho požiadavky. Jeho prítomnosť vyžarovala milostivú silu. Výsledky v Mníchove museli presvedčiť aj najtvrdšieho pochybovača. Len v kapucínskom kostole ostalo 150 barlí ako svedectvo uzdravení. Vznikla knižka svedectiev „Knižočka zázrakov“ s popisom 391 uzdravení.

S poranením nohy, žalúdočnými problémami a vyčerpaný sa vrátil do Talianska. Túto prvú cestu vykonal peši. Zotavenie bolo krátke. Ešte v auguste 1680 musel ísť znova do Rakúska. Salzburský arcibiskup si túto návštevu presadil v Ríme. 26. augusta až 2.septembra prichádzalo také množstvo ľudí, že sa nezmestili ani do salzburského Dómu. Marco kázal a požehnával veriacich z balkóna arcibiskupského paláca.

Zo Salzburgu išiel Marco do Linzu loďou. Tu sa prvýkrát stretol s cisárom Leopoldom I., ktorý mu venoval mimoriadnu pozornosť.  Cisárovná ho pozdravila kľačiac. Marco neskôr prezradil cisárovi: „Od prvého stretnutia som ju (cisárovnú) považoval za svätú, svätejšiu než ja. Ona pôjde rovno do neba, bez očistca, keď nepotlačíte Vašu až únavnú nerozhodnosť.“

Marco poukazoval na rôzne pochybenia a zneužívanie moci. Kritizoval hlavne nespravodlivosti pri súdoch. Na rozkaz cisára o tom kázal v kapucínskom kostole v Linzi.  „Zmeňte zmýšľanie, kajajte sa! Inak príde na Rakúsko trest, horší ako mor 1679-80!“ Nuncius Buonvisi písal: „Následkom dôverčivosti cisára a jeho sklonu držať sa najhorších rád sebeckých ministrov, musíme sa báť, že sa uskutoční nešťastná predpoveď pátra Marka z Aviana, ktorý sa zdržiava v poslednom čase na dvore.“ Rok 1683 bol naplnením tejto hrozby.

Cisár bol inteligentný, vzdelaný, podporovateľ umenia, milovník pravdy a veľmi svedomitý. Svoju vieru a rodinu si cenil nadovšetko. Ako vládcovi mu však chýbali energia a rozhodnosť. Preto pochybenia v súdnictve a odkladanie dôležitých rozhodnutí. Úradníci mu podsúvali falošné správy, aby sa obohacovali a vzájomnými falošnými svedectvami sa kryli. Cisár však váhal zasiahnuť, lebo sa bál, že spôsobí nespravodlivosť.

Marco si získal dôveru cisára Leopolda a stal sa jeho poradcom i spovedníkom. Z tejto funkcie Marco nijako neprofitoval. Robil to úplne nezištne. Cisár mu napísal množstvo listov. Zveroval mu všetky rodinné aj politické záležitosti.

Cisár by rád zdržal Marca v Linzi, ale on mal plné zuby dvora a dvoranov, ktorí vynaložili veľké úsilie , aby znova upokojili rozrušené svedomie cisára. „Páter, odkedy so mnou hovoríte, mám taký náhľad na svoje panovnícke povinnosti, že by som bol najradšej sedliakom bez tohto bremena. Ale, keď ma Pán Boh poveril touto úlohou, dúfam, že bude s mojou úprimnou snahou spokojný.“

25. septembra opustil Marco Linz a odišiel do Neuburg an der Donau, kde ho priateľsky pozdravil falcký gróf Filip Wilhem. Večer 9. októbra kázal v kostole sv. Petra za prítomnosti dvora a veľkého množstva ľudu. Zrazu nastal pohyb medzi poslucháčmi. Socha Panny Márie obrátila oči k nebu a potom ku kazateľovi na kazateľnici. Udalosť bola potvrdená ľuďmi zo všetkých spoločenských vrstiev. Aj falcký gróf veľakrát spomínal túto udalosť vo svojich listoch. Tento prípad a jeho priateľstvo s cisárom, robilo Marca veľmi populárnym. Všetko, čo sa stalo v 1680-1683 prispelo k tomu, že Bavorsko i Falcko bolo ochotné prísť pomôcť brániť Viedeň v roku 1683.

V mnohých nemeckých mestách spôsobili Marcove zázraky obrátenia k Bohu: Eichstätt, Bamberg, Worms, Würzburg, Mainz, Koblenz. V Kolíne nechal arcibiskup Max Heinrich von Wittelsbach zozbierať správy o uzdraveniach a dal ich potvrdiť prísahou. Misia siahala až po Düsseldorf. Pozvanie do Westfálska a Holandska odmietol, lebo nemal povolenie od Ríma.

16. novembra bol v Augsburgu. Aj tu dal biskup zozbierať svedectvá o uzdraveniach a vydal ich knižne. Kartuziánsky prior von Buxheim tvrdil: „Keby prišiel cisár v sprievode 3 kráľov do Augsburgu, neverím že by prišlo toľko ľudí.“ Niektoré protestantské kruhy šírili v hanopisoch nenávisť a opovrhnutie proti kapucínovi. Ale mnohí evanjelickí kresťania boli jeho pokorou a nábožnosťou  tak zasiahnutí, že nahlas vyznávali svoje hriechy a kajali sa. Tiež sa diali konverzie, čo svedčí o veľkej vážnosti jeho pôsobenia. 19. novembra 1680 opustil Augsburg. Bol to vysiľujúci rok. Od apríla prišiel dvakrát peši do Nemecka. A koľko námahy ho stáli stretnutia s davmi ľudí v toľkých mestách a dedinách Nemecka!

Pri svojom návrate do Talianska, musel zostať až do Vianoc v karanténe, lebo sa vrátil z miest podozrivých na morovú epidémiu. Vo februári 1681 kázal pôstne kázne v Benátkach.

Na rozkaz pápeža išiel Marco po Veľkej noci 1681 do Holandska. Triumfálnu cestu viedol cez mestá Lombardie a 14. mája ho štátny koč doviezol do Francúzska. V Paríži mal navštíviť manželku nástupníka trónu – bez vedomia jej manžela a aj kráľa Ľudovíta XIV. - ktorá ho prosila o radu.

Nadšenie veriacich rástlo zo dňa na deň. V Lyone ho vítalo 200.000 ľudí. Vzápätí sa situácia zmenila. Osobná stráž Ľudovíta XIV. urážlivo zakázala Marcovi priblížiť sa k Parížu a prinútila ho okamžite opustiť Francúzsko. Marco a jeho sprievodca Pater Kosmas boli zajatí. Cez deň uväznení a v noci zviazaní a schovaní vo voze so senom transportovaní smerom k hraniciam.

Kráľ Slnka mal dosť dôvodov obávať sa prítomnosti Marca v Paríži. Podporoval Turkov a útočil na Cirkev. Cisár Leopold vkladal veľké nádeje do tejto Marcovej cesty: „Keď Vaše Otcovstvo pocestuje do Francúzska, nepochybujem, že zapôsobíte na kráľa, aby pravdivo dodržal mier a prenechal každému to, čo mu patrí.“ Ľudovít XIV. sa chcel vyhnúť, aby mu Marco v mene pápeža prehovoril do svedomia a aby o týchto veciach verejne hovoril. Keď sa v Lyone zišlo 200.000 ľudí, koľko by prišlo do Paríža? Následky by boli nepredvídateľné. „Koruna Francúzska nepotrebuje zázraky ako dom Habsburgovcov!“ posmievali sa francúzski dvorania.

Marco bol teda deportovaný ako väzeň do Belgicka, kde však bol prijatý s najvyššími poctami. Vojvoda mu poskytol svoj slávnostný koč. Nasledovali zázraky, obrátenia a vyznania viery podobne ako v Nemecku. Brusel, Antwerpy, Gent, Bruggy, Löwen, Lüttich. V Antwerpách kázal na námestí pre 30.000 ľudí, na inom 50.000 poslucháčov. Spovednice boli obsadené deň a noc.

Znova išiel do Nemecka. Navštívil Aachen, Düsseldorf, Westfálsko. Veľkú senzáciu vyvolalo uzdravenie biskupa z Münsteru a Paderbornu, s ktorým to už lekári vzdali. 15. júla1681 prišiel do Roermondu v Holandsku, kde kázal pre 40.000 ľudí. Povolila tribúna a Marco utrpel ťažké zranenie nohy. S veľkými bolesťami pokračoval v ceste: Hessen-Kassel, Frankfurt, Würzburg a do Švajčiarska, kde ho prijali ako Božieho posla. Až koncom septembra sa dostal do svojej pokojnej Padovy.

Po vyčerpávajúcich pôstnych kázaniach 1682 prišiel Marco za cisárom Leopoldom do letnej rezidencie Laxenburg. Konferencie trvali tentoraz mesiac. Kapucín odmietol bývať na dvore a radšej dochádzal z kapucínskeho kláštora v Mödlingu. Marco napomínal a odkrýval pred cisárom všetky skutočnosti, ktoré sa usilovali najvyšší úradníci zatajiť a prikrášliť. 2. júla bola veľká rozlúčková slávnosť, pri ktorej Marco vyriekol strašné proroctvo: „Ó Viedeň, ak nezmeníš svoje zvyky, tak je nachystaný strašný trest pre teba.“ Ako zaznamenal  páter Kosmas, mnohým sa reč znepáčila a vyčítali mu, že zbytočne straší mesto. Iní tvrdili, že slová tohto Božieho služobníka je potrebné brať vážne, lebo hovorí z Božieho poverenia. Mnohí svedčia, že hlavne medzi šľachtou vo Viedni bolo mnoho nemorálnosti.

3. apríla 1683 písal cisár Leopold Marcovi: „Nebezpečenstvo stále rastie, vojna je viac než istá. Turek sa blíži s takou mocou a vojskom, že už 100 rokov také nikto nevidel. Ja som proti tomu sám. Nemám žiadnu pomoc – ani ľudskú ani peňažnú. Nestrácam odvahu – keď tí prídu s vozmi a na koňoch, tak my v mene Pánovom. Robím, čo môžem, budem rád, keď dám dokopy vojsko so 40.000 vojakmi.“

Volanie „Turci idú“ vyvolalo vo Viedni a okolí paniku. V noci zo 7. na 8. júla cisár Leopold so svojou rodinou opustil mesto. 18. júla písal Marcovi: „Bol som prinútený jedného večera opustiť mesto nepripravený a väčšiu časť noci ísť pešo. Prišli sme až do Linzu, ale ledva sme dosiahli mesto, už medzi Viedeň a Linz prišli Tatári.“ 

Tatári premenili mestečká a dediny až po Horné Rakúsko na krvavé a dymiace ruiny. Marco cítil taký súcit a zdesenie, že stratil spánok a chuť do jedla. Z viacerých strán žiadali o jeho príchod. Falcký gróf Filip Wilhelm mu písal: „Váš príchod je nevyhnutne nutný. Bez Vás sme stratení!“ Cisár nechcel Marca volať, lebo sa obával o jeho zdravie. V roku 1682 bol 3 mesiace ťažko chorý a začiatkom roka 1683 kolaboval. Ale ako sa situácia vyhrocovala,  požiadal pápeža o čo najskorší príchod Marka. Začiatkom septembra prišiel Marco do Linzu. Situácia bola nejasná. Viedeň bola v zúfalej situácii. Ale stále odolávala útokom, ktoré boli vedené bez ohľadu na ľudské či materiálne straty. V noci z dómskej veže sv. Štefana vystreľovali svetlice ako prosbu o pomoc.

Oslobodzujúca armáda bola na pochode. Severne od Dunaja čakal Karol Lotrinský ustarostene na sľúbenú pomoc. Len Bavori prišli načas s asi 11.000 vojakmi.

Hoci začiatkom septembra boli kresťanské vojska zhromaždené, rivalita a osobné záujmy veliteľov ohrozovali celé podujatie. Nemecké kniežatá váhali dať sa pod velenie Karola Lotrinského, poľský kráľ Ján Sobieski priamo požadoval najvrchnejšie velenie. Aj cisár sa chcel osobne podieľať na oslobodení Viedne. V takom prípade by mu pripadlo velenie, čo by hneď spôsobilo komplikácie. Nechal sa však Marcom prehovoriť na ponižujúcu rezignáciu a išiel s vojskom len po Dürnstein.

4. septembra1683 v Tullne bol Marco ako pápežský legát prijatý do vojnovej rady. Dohodli kompromis: každé knieža velí svojmu oddielu, ale najvyššie velenie pripadne poľskému kráľovi.

O niekoľko rokov neskôr napísal cisárovi: „Vášmu Veličenstvu je známe, že som pri obliehaní Viedne dostal som od Boha milosť o 10 dní urýchliť pomoc, keď Viedni zostávalo len 5 dní a padla by do rúk nepriateľov. Dvakrát som upokojil poľského kráľa, ktorý bol z rôznych dôvodov nanajvýš  rozčúlený a vynaložil som všetko úsilie, aby som ho priviedol k oslobodeniu Viedne.“

Marco viac ako na ľudskú moc a inteligenciu vsádzal na Božiu všemohúcnosť. Na sviatok narodenia Panny Márie 8. septembra slávili na poliach Tullnu sv. omšu a pri nej vyzýval na kajúcnosť, rozhodnutie na zlepšenie života a pevnú nádej, že Boh požehná armádu. Kráľ Sobieski o tejto slávnosti píše svojej manželke: „Včerajší deň sme strávili v modlitbách. Páter Marco z Aviana nám dal požehnanie… prijali sme sv. prijímanie z jeho rúk...Držal nám veľkú kázeň. Pýtal sa nás, či máme dôveru v Boha a na náš jednohlasný súhlas, že máme celú  a úplnú dôveru v Neho, nechal nás niekoľkokrát opakovať: Ježiš, Mária! Ježiš, Mária! Svätú omšu mal s veľkým pátosom. Je to skutočne muž Boží, pritom nie je ani neznalý ani pokrytecký.“ Potom išiel od oddielu k oddielu, všetkým rozdával dôveru – uisťoval ich. Všetci, aj protestanti, boli šťastní, že Marco prišiel, všetci spolu odriekali modlitby.“

9. septembra sa pohla oslobodzovacia armáda na pochod a bez problémov dosiahla Kahlenberg. Večer pred bitkou písal Marco cisárovi: „ z hory, na dohľad Viedne, Karol Lotrinský nespí a neje a je nanajvýš ustarostený. Osobne chodí kontrolovať pozície, úrad poľného veliteľa bol zverený najlepšiemu … Pochválený buď, Bože, za 3 dni sa presunulo vojsko v poriadku bez incidentov. Taký dobrý začiatok dovoľuje dúfať v najlepší koniec. Teraz sme asi 1 hodinu od Viedne. Viedeň už zistila z výstrelov, že sme prišli. Bránia sa statočne a oznámili nám znamením, že o nás vedia.“

Ráno 12. septembra odslúžil Marco sv. omšu s generálmi a rozdal im sv. prijímanie. Povedal krátky oduševňujúci príhovor s dojemnou modlitbou, v ktorej ponúkol Bohu svoj život.

Potom sa začala bitka. Marco bol počas celej bitky na najnebezpečnejších miestach, chodil s krížom medzi vojskom, požehnával a dodával odvahu. Straty Turkov počas bitky boli asi 20.000 mužov, kresťania stratili asi 1.000 až 2.000 vojakov. Ukoristené boli obrovské množstvá proviantu, drahých kameňov. Najcennejšie bolo, že oslobodili 500 kresťanských detí, ktorých rodičia boli zabití Turkami.

14. septembra prišiel cisár Leopold do Viedne po rieke. Po prehliadke zničeného mesta sa hneď vybral do Dómu sv. Štefana. Biskup Kollonitsch spieval Te Deum. Nasledujúci deň bolo veľké oficiálne vďakyvzdanie. Páter Marco to urobil so srdcom plným smútku a sklamania, Viedenčania sa starali len o oslavy ako odškodnenie za prežitú núdzu. Dôstojníci nemysleli na to, aby využili zbabelosť tureckej armády. Politici otvorene hovorili o prímerí s Turkami, aby mohli napadnúť Francúzsko. Len Karol Lotrinský, pápežský nuncius a Sobieski boli za pokračovanie vojny proti Turkom. Sklamaný Marco opustil Viedeň. Úlohu danú pápežom splnil.

Ak si Marco myslel, že Viedenský pobyt bol len krátkou epizódou, mýlil sa. Pápežovým zámerom bolo oslobodiť celý Balkán. Preto ho pápež poveril, aby sa zasadil pri benátskej vláde, aby sa pripojila k Viedni a Poliakom. 13. februára 1684 podal Marco správu cisárovi: „S Božou pomocou som veľké protesty odstránil!“ Benátky sa pripojili k útočnému a obrannému paktu Svätej ligy. Marco potom sprevádzal kresťanské vojská aj v ďalších rokoch: 1684 pri obliehaní Budína, 1685 pri dobýjaní Nových Zámkov, 1986 pri dobýjaní Budína, pri Moháči 1687, pri dobytí Belehradu 1688.

V roku 1689 nastúpil nový pápež Alexander VIII., ktorý už nemal taký záujem o protiturecký boj. O rok nato Belehrad padol znova do rúk Turkov. Falcko vydrancovali Francúzi. V Uhorsku bolo zvyčajné lajdáctvo. Páter Marco trpel. 5. februára 1695 nastúpil na turecký trón sultán Mustafa II. odhodlaný na vojnu.

V roku 1697 skončila vojna s Francúzskom, ktorá vyprázdnila cisársku pokladnicu. Cisár Leopold písal Marcovi: „Páter, sme stratení. Keď Turci nezaútočia tento rok na Viedeň, tak len preto, že leto už pokročilo. Ja nemám peniaze… som opustený,“ písal cisár v najvyššej núdzi. Vo Viedni bola panika ako v 1683. Markus sa znova ponáhľal do Viedne, zorganizoval Mariánske slávnosti pred obrazom Panny Márie z Pécsu, ktorý je v Dóme sv. Štefana. Postaral sa, aby boli odstavení skorumpovaní armádni dodávatelia a aby bol vojakom vyplatený žold. Vystrašení Viedenčania plnili kostoly utiekajúc sa k modlitbám.

5. júla 1697 vymenovali Eugena Savojského za hlavného veliteľa cisárskych vojsk v Uhorsku a 11. septembra rozdrvila cisárska armáda osmanské vojsko pri Zente. Straty Turkov boli okolo 30.000, kým zabitých cisárskych vojakov bolo len okolo 500.

Keď prišla správa o víťazstve pri Zente, cisár Leopold objal Marka, neschopný slova. V cisárskej kaplnke sa mu rozviazal jazyk pri spoločnom Te Deum! Viedenčania právom vyhlasovali: Pater Markus pre nás urobil viac, ako ktokoľvek v tomto meste!

Páter Marco trpel rakovinou. V roku 1699 sa vydal na svoju poslednú cestu do Viedne: „ som na konci so silami... ale prikazuje pápež.“ 25. júla sa jeho zdravotný stav rapídne zhoršil. Musel byť na lôžku a 13. augusta 1699 nábožne zomrel v kapucínskom kláštore za prítomnosti cisára Leopolda I. a cisárovnej Eleonóry, ktorým najprv požehnal.

Páter Marco cítil ako svoje duchovné poslanie usilovať o kresťanskú identitu európskeho kontinentu. Po slávnostných pohrebných obradoch bolo jeho telo uložené po boku cisárov v krypte viedenského kapucínskeho kláštora. Neskôr ho premiestnili do kostola.

27. apríla 2003 bol páter Marco z Aviana vyhlásený za blahoslaveného na Námestí sv. Petra v Ríme pápežom Jánom Pavlom II.