Cieľ vojenského ťaženia:

Zmocniť sa Viedne – zlatého jablka

Od roku 1541 bolo Uhorské kráľovstvo rozdelené na tri časti. Juh krajiny obsadili Turci, východ krajiny – Sedmohradsko sa stalo vazalským štátom Osmanov a severozápad – predovšetkým územie dnešného Slovenska a Chorvátska - bolo ako kráľovské Uhorsko pod vládou Habsburgovcov.

Na jeseň v roku 1682 sa sultán Mehmed IV. a jeho veľkovezír Kara Mustafa Paša rozhodli zmocniť sa zlatého jablka - dobyť Viedeň. Vyzvedači referovali o obrovskom bohatstve, ktoré sa v meste nachádza. Nemá zmodernizované hradby ani dobrú obranu. Ak sa prekonajú  vonkajšie prekážky: z východu mnohé pevnosti a z juhu rozsiahle močariská, samotná Viedeň by už nemala spôsobovať  veľké ťažkosti. Aj politická situácia v Európe vyznievala v prospech útoku. Francúzsky kráľ Ľudovít XIV. zamestnával Habsburgovcov svojou expanzívnou politikou v Nemecku a v Holandsku. Takisto sa proti Habsburgovcom  búrila uhorská šľachta pod vedením sedmohradského kniežaťa Imricha Tököliho.

Mobilizácia bola vyhlásená na jeseň 1682 a zvolávala k sultánovi vojsko na začiatok mája 1683 do tábora v meste Zemun, neďaleko sútoku Sávy s Dunajom pod hradbami belehradského hradu.

Podľa Osmanov skutočný titul rímskeho cisára patril byzantskému sultánovi, ktorý vládol v Konštantínopole. Sultán Sülejman I., ktorý dobyl Belehrad, ostrov Maltu, porazil uhorského kráľa Ľudovíta Jagelonského v bitke pri Moháči 1526 a v roku 1529 neúspešne prvýkrát obliehal Viedeň sa tituloval „cisár všetkých rímskych území, pán Caesarových a Alexandrových území“. Leopolda I. Osmani považovali za obyčajného nemeckého kráľa,  ktorý si neoprávnene uzurpuje cisársky titul. A keďže jeho sídlom bola Viedeň, jej zmocnením sa a otvorením svätej mešity podľa tureckej obyčaje by znamenalo, že sa sultán stal ozajstným a zákonitým vládcom Západu.

 

Dobytím Viedne sa chcel Mehmed IV. zaradiť k najslávnejším osmanským sultánom: k svojmu strýkovi Muradovi IV. – ktorý dobyl Bagdad (1638); k svojmu menovcovi Mehmedovi II., ktorý dobyl Konštantínopol (1453). Pre Kara Mustafu to malo byť aj zotretie potupy rodiny Köprülü, ktorá bola takmer pred dvadsiatimi rokmi spôsobená porážkou Osmanov v bitke pri sv. Gottharde v roku 1664.

Po vyhlásení mobilizácie začali intenzívne vojenské prípravy. Vo Viedni vedeli o chystanom vojenskom ťažení, ale nemali informácie, čo bude cieľom Osmanov. Budú to stredoslovenské banské mestá? Cisárska strana sa snažila ako spojenca získať poľského kráľa Jána III. Sobieskeho, ktorý bol za poľského kráľa zvolený ako profrancúzsky kandidát a tým aj nepriateľ Habsburgovcov. Na tejto diplomatickej aktivite sa osobne zúčastnil i samotný arcibiskup Juraj Pohronec Slepčiansky.

 

15. marec 1683 – V bývalom starovekom rímskom meste Hadrianopolis - Edirne postavili sultánov vojenský stan. Bolo to znamenie, že vojenská výprava čoskoro začne. Po absolvovaní vojenskej prehliadky sa sultánova armáda vydala do Filibe (dnešný Plovdiv) a cez Sofiu  a Niš prišla 3. mája do Belehradu. Veľkosť armády dosahovala 200.000 ľudí, ktorí prišli zo všetkých častí rozsiahlej Osmanskej ríše. V tej dobe zvolať tak veľkú armádu a zabezpečiť jej logistiku vedel jedine sultán. Trasa vojenského pochodu kopírovala starovekú rímsku cestu. Najväčšia ťažkosť počas výpravy bolo prejsť cez rieku Drávu a okolité močariny. V roku 1566 sultán Sülejman I. preto postavil 8 km dlhý drevený most, ktorý mal  každých 400 m vybudovanú pevnosť. Na jeho vybudovaní pracovalo 25.000 ľudí. Stál na obrovských koloch, ktoré boli nabité do močaristej pôdy.  V roku 1663 chorvátsky bán Mikuláš Zrínsky drevený most strategicky dobyl a následne pri ústupe spálil. Kara Mustafa musel most nanovo postaviť a spevniť, aby po ňom mohli prepravovať ťažké delá potrebné na obliehanie. 

 

31. marca 1683 bola podpísaná zmluva o spolupráci medzi cisárom a poľským kráľom, ktorá zaväzovala oboch panovníkov poskytnúť si vzájomnú vojenskú pomoc v prípade, ak bude napadnutá niektorá z ich krajín Osmanmi.

 

6. máj 1683 – Neďaleko Kittsee v blízkosti Bratislavy sa konala vojenská prehliadka cisárskeho vojska. Vyše 32.000 vojakov defilovalo pluk za plukom. Pred nimi v radoch stálo 72 diel a 15 mažiarov. Prehliadka začala omšou, ktorú slúžil ostrihomský arcibiskup Juraj Pohronec Slepčiansky. Na omši sa zúčastnili cisár Leopold, cisárovná Magdaléna Eleonóra a ich 14-ročná dcéra Mária Antónia, zasnúbená bavorskému kurfirstovi – Maximiliánovi Emanuelovi II. - Leopoldovmu najdôležitejšiemu spojencovi. Cisár a jeho dvor prijali Eucharistiu od samotného arcibiskupa. Po prijímaní aj  samotný cisár pomáhal rozdávať telo Kristovo ako poľný kurátor svojim vojakom. Ostrihomský arcibiskup zveril armádu pod ochranu Panny Márie a každému vojakovi daroval medailónik s obrazom Sedembolestnej Panny Márie a na druhej strane s nápisom Mária. Cisár Leopold I., aby motivoval svojich vojakov, sľúbil im navyše jednomesačný žold. Po omši Leopold štyri hodiny prechádzal od jednotky k jednotke. Počas prehliadky bol za vrchného veliteľa cisárskeho vojska vymenovaný Karol V. Lotrinský. 

27. jún 1683 V bývalom uhorskom korunovačnom meste v Stoličnom Belehrade (dnes Székesfehérvár) zvolal veľkovezír Kara Mustafa vojenskú radu, kde oznámil cieľ vojenskej výpravy: „Viedeň!“

2. - 6. júl 1683 Cisár Leopold odišiel na poľovačku do cisárskych revírov juhozápadne od Viedne. Vojenské veci nechával na svojich dôstojníkov. Jediné, čo mimoriadne nariadil, bolo preniesť uhorskú kráľovskú korunu z bratislavského hradu do Viedne.

7. júl 1683 Na cisársky dvor začali prichádzať samé desivé správy: Turci dorazili do Mošoňu (dnes Mosonmagyaróvár – cca 40 km od Bratislavy a cca 85 km od Viedne). Tatári dorážajú na ustupujúce jednotky Karola Lotrinského a obsadili most cez rieku Fischa. Až teraz sa jasne ukázalo, že cieľom ich výpravy je Viedeň.

Cisár Leopold vydal príkaz na evakuáciu svojej rodiny a vojenskej rady do 250 km vzdialeného Linzu. Leopold mal dvoch synov: v tom čase 5 ročného Jozefa a chorého, sotva ročného Leopolda Jozefa. Jeho tretia manželka cisárovná Magdaléna Eleonóra bola v požehnanom stave. V prípade zabitia alebo zajatia Leopolda a jeho synov hrozilo Habsburgovcom vymretie po meči. Leopold totiž nemal žiadneho brata ani žijúceho strýka, ak nerátame bezdetného španielskeho kráľa Karola II., ktorý bol navyše duševne chorý. Večer o ôsmej cisársky sprievod opustil Viedeň. Cisárovu rodinu nasledovali ďalšie významné šľachtické rodiny a ešte ďalších odhadovaných 60.000 ľudí. Za veliteľa obrany Viedne bol vymenovaný Rüdiger von Starhemberg. V tom čase sa vo Viedni nachádzalo asi tisíc vycvičených vojakov.

8. júl 1683 Opevňovacie práce začali výrazne napredovať. Do tureckého útoku zostávalo pár dní. Práce sa vykonávali pod vedením jedného z najskúsenejších staviteľov pevností Georga Rimplera. Hlavnou úlohou bolo opraviť prvú líniu obrany, palisády. Rimpler  navrhoval nové oporné body pri mestských hradbách. Prikázal vyhĺbiť nové zákopy a na bastiónoch a ravelínoch, určil palebné posty. Cieľom bolo čo najlepšie zabezpečiť  krytie mušketierov a strelcov, ktorí mali čeliť zúrivým tureckým útokom. „Nikto nestrácal čas, nikto sa nevyhýbal robote, muži, ženy, starí a mladí, laici i kňazi, kopali a premiestňovali zeminu, prehlbovali priekopy.“ Do dvoch mestských zbrojníc sa prinieslo množstvo pušného prachu, striel a nábojov do muškiet. Zbrojnice takmer praskali vo švíkoch. Do Viedne prišlo 2.000 vojakov Kaisersteinovho pluku z Prahy. Takisto boli do Viedne povolané pluky, ktorým velil Starhemberg. Nachádzali sa na ľavej strane Dunaja a mali za úlohu chrániť pevnosti Horného Uhorska.

9. júl 1683 Porada, ktorú zvolali Karol Lotrinský a Ernst Rüdiger Starhemberg, riešila vojenské i finančné záležitosti. Za veliteľa civilnej obrany bol menovaný Zdeněk Kašpar Kaplíř zo Sulevíc. Starhemberg odhadoval 40.000 zlatých mesačne na žold vojakom. Kaločský arcibiskup Juraj Sečéni požičal vláde 61.000 zlatých.

Uhorský arcibiskup Juraj Pohronec Slepčiansky tiež opustil Viedeň. Vo svojej rezidencii na Himmelpfortgasse č. 10 zanechal mestu Viedeň finančný príspevok 80.000 zlatých v hotovosti a umelecké bohoslužobné predmety, ktorých cena bola odhadnutá na 400.000 zlatých, všetko striebro a potraviny zo svojich českých a moravských majetkov v hodnote 170.000 zlatých. Utiahol sa do Brna, odkiaľ sledoval nadchádzajúce udalosti.    

11. júl 1683 Osmanská armáda prišla k Hainburgu. Mesto vzdorovalo tatárskym útokom vyše týždňa. Po neúspešnom tatárskom obliehaní janičiari pritiahli k hradbám delá a rozstrieľali ich. Následne vojaci dobili mesto. Ešte v ten večer priniesli dobyvatelia Kara Mustafovi 10 zajatcov a 200 zoťatých hláv. Všetkých významných obyvateľov Hainburgu, ktorí sa odmietli vzdať, popravili. Ostatní boli predaní do otroctva.  

12. júl 1683 Starhemberg nechal podpáliť predmestia Viedne, hlavne to, ktoré sa nachádzalo pri Leopoldovom paláci. Túto časť považovali za najzraniteľnejšiu. Kúsok odtiaľ – 450 metrov od palisád - si nechal postaviť svoj veliteľský stan aj Kara Mustafa. Odtiaľto sledoval rýchlosť výkopových prác, dobre videl a počul, čo sa robí za hradbami. Na druhej strane z umiestnenia Mustafovho stanu cisárski velitelia vedeli, odkiaľ povedie hlavný smer útoku.

13. júl 1683 Hlavný voj osmanskej armády prekročil rieku Fischa a utáboril sa pri Schwechate.

14. júl 1683 Večer dorazili do Viedne poslední vojaci. Karol Lotrinský poslal celú svoju pechotu, delostrelcov a časť jazdy do Viedne, aby zaujali obranné postavenia. Vojakov vpustili dnu, brány zamurovali a zničili most cez suchú priekopu a cez Dunaj. V meste bolo 15.000 vojakov. Mnohí z nich boli ranení. Bojaschopných mohlo byť okolo 10.000. Obrancovia disponovali 317 delami. Z Viedne podľa odhadov utieklo okolo 60.000 ľudí, ktorých nahradili zas utečenci z okolitých mestečiek a dedín. Starhemberg svojimi vojakmi musel zabezpečiť obranu takmer 7 km dlhých hradieb Viedne. 

15. júl 1683 Osmanská armáda sa utáborila pred Viedňou. Stany okolo mesta vytvárali dvadsaťpäťkilometrový oblúk.

7. august 1683 Na dvadsiaty piaty deň obliehania sa Osmanom podarilo prebiť cez prvú prekážku: palisády. Prví Turci sa zakopali na dne priekopy širokej 5 metrov. Nasledujúcich 37 dní – (až do konca obliehania) bojovalo desaťtisíc mužov na úzkom páse zeme oddeľujúcom bastióny Löbl a Burg.

Popri neustálej skazonosnej delostreleckej paľbe začal ľudí v obliehanej Viedni trápiť hlad. Ľudia pojedli všetky mačky (ironicky ich začali nazývať strešné zajace), ba konzumovali i potkany. Možno i vďaka tomu neprepukol v meste mor. Mnohí si totiž čerstvo pamätali morovú epidémiu z roku 1679, kedy vo Viedni a v blízkom okolí zahynulo 76.000 ľudí. Obrancov Viedne trápili iné choroby: išlo najmä o infikované rany a opakované vlny dyzentérie. Dyzentéria trápila i hlavného veliteľa Starhemberga. Bol z nej tak vysilený, že nevládal samostatne chodiť. Prenášali ho na stoličke, aby mohol inštruovať obrancov v boji.

Turci sa popod zem dostávali čoraz bližšie k hradbám. V meste sa začala šíriť panika, že sa Turci môžu dokopať do hociktorej pivnice. Starhemberg  prikázal ľuďom strážiť všetky pivnice a načúvať, či nezačujú tureckých kopáčov. Turci boli neúnavní a obrancovia ich nemali  ako zastaviť.

27. august 1683 Obrancovia začali z veže Dómu sv. Štefana strieľať rakety ako signál pre vojvodu Lotrinského, že ich situácia sa stáva zúfalá a potrebujú rýchlo pomoc.

31. august 1683 K Dunaju dorazila túžobne očakávaná poľská armáda. Karol Lotrinský išiel pozdraviť poľského kráľa.

Na zámku Stetteldorf neďaleko mesta Stockerau sa k vojenskej porade stretli všetci rozhodujúci velitelia, aby naplánovali rozhodujúcu bitku o Viedeň. Karol Lotrinský navrhol najkratšiu cestu, cez kopcovitý Viedenský les, pretože si uvedomoval, že udržanie Viedne je otázkou hodín.

3. september 1683  Turci sa zmocnili ravelínu.

4. september 1683 na severnom priečelí bastiónu Burg vybuchla najsilnejšia nálož, ktorú Turci dlho pripravovali. Zosunulo sa deväť metrov bastiónu a zo zákopov sa zdvihlo viac ako tisíc janičiarov, ktorí sa začali škriabať po uvoľnenej zemine. Výbuch nastal presne o druhej popoludní, keď obrancovia striedali stráže. Našťastie boli na bastióne v tom čase odchádzajúca i čerstvá hliadka. Mnohých výbuch zabil, mnohých zranil, ale keď sa obrancovia po výbuchu spamätali, zaujali nové pozície a ich palebná sila sa takmer zdvojnásobila. Za útočnou líniou janičiarov postupovali tisícky Turkov. Situácia bola zúfalá.

Obrancovia z veľkých trámov a vriec naplnených pieskom a zeminou narýchlo robili improvizované hradby a pred nimi stáli tri rady mužov a pálili na útočiacich Turkov. Tí, ktorí vystrelili, ustúpili, aby si mohli nabiť a znovu prešli na palebnú líniu. Obrancom sa darilo držať takmer nepretržitú paľbu. Presunuli menšie delá a  útočiacich Osmanov zasypali kartáčovými strelami a granátmi.

Na bastióne boli obrancovia tak nahusto natlačení, že telá mŕtvych ostávali vzpriamené. Svedectvo jedného priameho účastníka opisuje kritickosť situácie: „Držal som jedného vojaka za šerpu, keď mu zrazu delová guľa odtrhla hlavu. Krv a mozgy mi zaliali nos a ústa, mal som ich otvorené, pretože bolo veľmi horúco...Prišlo mi z toho zle, vracal som a silno sa mi rozbúchalo srdce.“ Zúrivý boj trval dlhšie než dve hodiny.

 

4. september. Turci prelomili hradby, paľba kanónov, janičiari sa usilujú zo zákopov dostať do mesta.

Osmanské mažiare a delá jednostaj pálili na bastión nehľadiac, že triafali aj vlastných, ktorí neustále útočili. Z pôvodnej posádky obrancov ostalo len 40 percent vojakov. A takto prudké boje pokračovali aj nasledujúce dni. Cez deň sa bojovalo už doslova muž proti mužovi. V noci obrancovia museli opravovať opevnenia. Víťazstvo Turkov doslova viselo na vlásku. Turci to veľmi dobre vedeli a ich výpady boli o to prudšie.

Obrancovia sa už začali pripravovať na prelomenie mestských hradieb a neľútostný boj v uliciach mesta. Každú veľkú budovu prispôsobili, aby sa stala strediskom odporu. V kostoloch, nemocniciach a obytných domoch sústredili hromadu zbraní, brány a obloky zadebnili trámami. Mestská stráž a muži bez rozdielu veku mali za úlohu brániť svoje domy a domy svojich susedov. Ulice sa prehradili dlho pripravovanými železnými reťazami. Všetci vedeli, že po prelomení hradieb nebude zľutovania. 

10. september 1683 Keď sa Kara Mustafa dozvedel, že kresťanské vojská sa približujú k Viedni a treba ich očakávať popri Dunaji od Kahlenbergu, zvolal do svojho stanu vojenskú poradu:  Obliehanie Viedne bude pokračovať a veľká časť jazdectva sa postaví proti prichádzajúcim kresťanským vojskám. Na posilnenie obrany vyčlenil ešte 60 diel. Turci zaujali výhodné pozície.

12. september 1683 – Cisárske vojská, ktorým velil Karol Lotrinský, sa ráno už okolo 5 hodiny pustili dole svahom z Kahlenbergu. Predsunutí tureckí ostreľovači im však spôsobili ťažké straty, lenže obrovskú masu vojakov nedokázali zastaviť. Cisárska armáda sústavne postupovala smerom k novoopevnenej dedine Nussdorf. Sasi zasa útočili na druhý turecký opevnený bod Heiligenstadt. Kara Mustafa vidiac tento postup nariadil svojej strategickej zálohe, aby posilnila tieto obranné pozície. Rozpútal sa divoký boj muža proti mužovi pozdĺž celej bojovej línie. V Nussdorfe sa bojovalo o každý dom. Kresťanskí vojaci po niekoľkých hodinách Nussdorf dobyli. Vzápätí sa aj Sasom podarilo dobyť Heiligenstadt. Turci sa stiahli do svojich opevnení nad horným a dolným Döblingom. Slnko pálilo, muži od úsvitu nič nejedli a len málo pili. Karol Lotrinský vyhlásil prestávku. Nad bojiskom zavládlo ticho. Osmanská obranná línia stále blokovala postup k Viedni, ktorá mohla každú chvíľu padnúť.

Okolo 13. hodiny obe bojujúce strany spozorovali na západe, na vrcholku svahov Viedenského lesa kúdole rozvíreného prachu. Boli to prichádzajúce vojská poľského kráľa Sobieskeho doplnené nemeckými mušketiermi a kopijníkmi, ktoré dodal Lotrinský.  Z diaľky to vyzeralo ako majestátny postup. V skutočnosti sa kone potkýnali, niektoré si dokonca polámali nohy, a z niektorých delových podvozkov odpadli kolesá. Časť tureckých oddielov sa pokúsilo nástup poľskej armády zastaviť, ale bol to skôr zúfalý pokus. O pol štvrtej popoludní sa poľská armáda rozostavila do dlhého radu na rovnom, pre jazdectvo už vhodnom teréne.

Kara Mustafa ostal zhrozený. Dvojitý útok.  Uvedomil si hroziacu katastrofu. Veľká poľská armáda ho môže odrezať od obliehanej Viedne i od ústupovej cesty do Uhorska.

Na jednej i druhej strane bolo potrebné vykonať rýchle rozhodnutia. Traduje sa, že Karol Lotrinský zvolal narýchlo poradu. Svojich unavených dôstojníkov sa pýtal na radu. Nastalo hlboké ticho. Po chvíli prehovoril jeden starý saský dôstojník: „Dnes nám Boh ponúka víťazstvo, a preto by sme mali bojovať. Uskutočniť to, čo nám Boh pripravil. A po druhé: ja som už starý človek a teším sa na pohodlnú posteľ, ktorá má čaká túto noc vo Viedni.“ Karolovi Lotrinskému sa zapáčila táto odpoveď a rozhodol: „Ideme ďalej!“

Do piatej popoludní padli ďalšie turecké opevnenia na hornom i dolnom Döblingu.

Podobne vyhodnotil situáciu i Ján Sobieski. Aby preverili nepriateľovu odvahu a palebnú silu, rozkázal oddielu husárov v počte okolo 120 mužov zaútočiť. Husári princa Alexandra sa vrhli na veľkovezírovu hlavnú jednotku a začali ju drviť. Toto odhodlanie husárov Turkov ohromilo a začali ustupovať.

Keď Ján Sobieski videl úspech tejto jednotky, nariadil totálny útok na jadro osmanského tábora. Kara Mustafa, vidiac bezvýchodiskovú situáciu, nasadol na svojho koňa a so štandardou proroka Mohameda v rukách uháňal do svojho veľkého stanu v hlavnom tábore. Tam  rozkázal, aby jednotky opustili svoje posty, zničili všetko, čo by nepriateľ mohol použiť a kázal pozabíjať všetkých zajatcov. Potom v sprievode sipáhiov odcválal do bezpečia v Uhorsku. Turci vidiac jeho útek sa dali takisto na útek.

Poľský konečný útok bol zdrvujúci. Vďaka svojej disciplinovanosti spôsobili v dezorientovaných a demoralizovaných radoch Turkov obrovskú pohromu. Zozadu rúbali utekajúcich Turkov. Veľké víťazstvo si nevyžiadalo množstvo obetí. Druhé postupujúce línie za husármi poväčšine už boli iba diváci, pretože nepriateľ ušiel ešte skôr, ako sa priblížili.

Viedeň bola zachránená! Boj trval 12 hodín. Skončil úplným víťazstvom oslobodzovacej armády. Keď sa pápež Inocent XI. dozvedel, za akých okolností bola oslobodená Viedeň, že kresťanskí vojaci bojovali s prišitými posvätenými medailónikmi Panny Márie a so zástavami s nápismi Mária, vyhlásil 12. september pre celú katolícku cirkev ako sviatok Mena Panny Márie. Tento sviatok sa slávi v celej katolíckej cirkvi do dnešných dní.